„Aký máte plán s našou farnosťou, čo by ste tu chceli urobiť?“ opýtali sa pri prvom stretnutí farníci nového farára.

Ten sa nachvíľu zamyslel a povedal: „V prvom rade plniť Božiu vôľu. Takže to nie je o tom, čo by som chcel ja. Poslal ma k vám biskup. To biskup má pri menovaní za farára povedať kňazovi, s akou víziou ho do farnosti posiela. Ale ak sa pýtate, čo zatiaľ pri modlitbe dozrelo vo mne, je to túžba mať tu nielen farnosť, ale spoločenstvo.“

Na čo oni zborovo zareagovali: „Ak sa vám toto podarí, tak vám osobne zagratulujeme.“

SPOLOČENSTVO V PRAXI

V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: „Farnosť je spoločenstvo veriacich natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi. Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie nedeľnej Eucharistie“ (KKC 2179).

V definícii farnosti máme pojem spoločenstvo, ale aj načrtnutú cestu k nemu – slávenie nedeľnej Eucharistie, starostlivosť a vedenie pod autoritou biskupa. Čo to znamená v praxi? Život vo farnosti vnímame v troch rovinách. V živote kňazov, v živote laikov a aj v ich spoločnom živote a spolupráci.

Z Dokumentov diecéznej synody Košickej arcidiecézy sa dozvieme: „Vytváranie opravdivého farského spoločenstva si zo strany kňaza vyžaduje každodenné úsilie o pokoj a jednotu, spravodlivosť, lásku, pozitívny prístup k veriacim a citlivé poznávanie a riešenie ich problémov a potrieb. Kňaz trpezlivo buduje živý vzťah medzi vlastnou farnosťou, partikulárnou cirkvou a univerzálnou Cirkvou.“

UKÁZAŤ SA

Kňaz vo farnosti je teda muž v prvej línii. A ako to vystihol kardinál Timothy Dolan v knihe Kňazi pre tretie tisícročie: „Polovica úspechu je ukázať sa.“ To znamená, že musí vyjsť z komfortnej zóny kostola a fary a vstúpiť do prostredia, v ktorom žijú a hýbu sa jeho veriaci.

Alebo ako to neraz vraví pápež František: „Musí vyjsť na perifériu.“ No pri vychádzaní nemôže a nemá byť sám. „Veriaci laici sú vyzvaní na účinnejšiu a tesnejšiu spoluprácu s duchovnými pastiermi v službe farskému spoločenstvu na jeho raste a životnosti.

Preto nemôžu zostať iba pasívnym objektom pastoračnej starostlivosti, ale majú sa angažovať predovšetkým vo svojom farskom spoločenstve a podieľať sa na zodpovednosti za jeho život v jednote so svojimi kňazmi“ (Dokumenty diecéznej synody Košickej arcidiecézy).

Aktívna účasť laických veriacich sa netýka iba bohoslužby, „ale celkového života farnosti, ktorá veriacim ponúka príležitosť mať podiel na vykonávaní učiteľského, kňazského a pastierskeho poslania. Od farára si to vyžaduje prejsť od pastorácie veriacich k pastorácii s veriacimi“ (Juraj Kamas, Administratíva farnosti).

ÚSKALIA

Po krásnych a výstižných slovách o farnosti a úlohe farára i laikov sa ešte pozrime na úskalia, ktoré budovanie spoločenstva spomaľujú alebo mu bránia. Je ich viac, niektoré sa však aktuálne spomínajú častejšie vďaka synodálnej ceste. Prvým úskalím je klerikalizmus.

Pápež František v jednom zo svojich príhovorov povedal: „Cirkev nie je hore nad svetom – toto je klerikalizmus –, Cirkev je vnútri vo svete, aby ho prekvasila ako kvas v ceste.“ Klerikalizmus sa v našom „farskom“ chápaní vníma ako postoj kňaza, ktorý si myslí, že má odpovede na všetky otázky a patent na úspech.

Škoda, že sme neraz my kňazi tomuto klamstvu uverili. No vychádza to aj z toho, že v mnohých farnostiach máme ešte stále príliš veľa pasívnych laikov, neochotných prebrať istú zodpovednosť. Niektorí by aj vedeli a mohli vstúpiť do činnosti farnosti, ale čakajú, že ich farár osobne osloví.

Akoby kňaz mal ten dar, že vidí niekomu na čele napísané, kto je, čo vie a o čo by sa mohol podeliť. Zvlášť v mestských farnostiach je to skoro nemožné. Preto je potrebné prijať, že sme na ceste učenia sa spolupráce. My kňazi sme pozvaní učiť sa pokore a laici majú pozvanie na aktivitu a zodpovednosť.

ĎALŠIE PREKÁŽKY

Úskalím je aj známa výčitka: „On už má svojich ľudí.“ S takýmto názorom sa vo farnosti aj po jedenástich rokoch stretávam i ja. Samozrejme, sčasti môžem súhlasiť, lebo po istom čase mám v mobile uložené „stále čísla“.

Ale opäť je potrebné priznať, že sme si zvykli a aj v srdci prijali, že tú či onú službu má na starosti konkrétna rodina či skupina. A nás sa to netýka. Škoda. Talenty a dary máme pre spoločné dobro. Musím ešte spomenúť aj neochotu angažovaných laikov odovzdať službu iným – mladším.

Koľkokrát počuť vetu: „Ja ešte s vami, pán farár, poslúžim a potom, keď odídete vy, odídem aj ja.“ Dobré je inšpirovať sa v istom veku, vnímajúc svoje sily a zdravotný stav, príkladom Benedikta XVI. a stiahnuť sa do ústrania v službe modlitby.

Príklad prenechania služby môže byť školou pokory a dôvery v stálu Božiu starostlivosť o svoj „farský ľud“. Tretím úskalím je známe: „Vždy to tak bolo“, alebo „Nikdy to tak nebolo“.

Práve postoj „zamrznutia“ je prekážkou pre Ducha Svätého, ktorý tvorí nové veci. Pamätám si slová starého farára, ktorý nám mladým bohoslovcom povedal: „Chlapci, už keď je vám dobre, už to nie je dobré.“

Jeho životný príbeh ho priviedol k múdrosti, že aj nám kňazom sa môže stať, že spohodlnieme, že sa po prvotnom zápale vo farnosti staneme pasívnymi. Potom už naša služba neprináša požehnanie, ba niekedy opak.

HOSPODÁRENIE

Nedá mi, aby som pri téme farnosť ako živé spoločenstvo nespomenul ešte jeden fakt. Farské spoločenstvo by malo mať aj aktívnu zodpovednosť za správu majetku a financie vo farnosti.

„Hospodárenie vo farnosti – farský kostol, filiálne kostoly a farská budova – má byť usmerňované princípom jednoty, vzájomnej zodpovednosti, spravodlivého podieľania sa na spoločných veciach. Výška finančného príspevku, ktorú poskytuje filiálka na spoločné výdaje celej farnosti, má byť primeraná počtu veriacich a príjmom filiálnej obce“ (Dokumenty diecéznej synody Košickej arcidiecézy).

I keď sa o tom nehovorí nahlas, posledné dva roky priniesli ekonomickú stratu aj pre naše farnosti. Nemožnosť normálne slúžiť a žiť vo farskom spoločenstve znamenala pre nejedného farára a ekonomické rady starosti. Čakať od štátu, že bude kompenzovať straty aj farnostiam a diecézam, by bola utópia.

To, čo nás tento čas naučil, je potreba hovoriť o príspevkoch vo forme trvalých príkazov na účet farnosti. Takto by sa zabezpečil beh farnosti nielen v čase „zatvorených kostolov“, ale napomohol by farárovi a farskej (ekonomickej) rade lepšie pripraviť ročný rozpočet a správu majetku a financií.

OSOBNÉ SVEDECTVO

Vo farnosti svätých košických mučeníkov v Humennom som už jedenásty rok. Môžem len nahlas poďakovať Pánu Bohu, kňazom a laikom predo mnou, že svojou činnosťou a životom vybudovali nielen krásny kostol a farskú budovu, ale aj živé farské spoločenstvo. Čoho by som sa teda dnes vo farnosti nevzdal?

Nedeľnej svätej omše, katechézy v škole, spoločných výletov a akcií s farníkmi. Toto vchádzanie do Božej blízkosti a vychádzanie k sebe navzájom je, verím, cesta k tomu, aby farnosť nebola len „právnická osoba“ a úrad, lež živé spoločenstvo Ježišovho ľudu.

Spomínam si na výrok jedného z birmovancov, ktorý po duchovnej obnove pred birmovkou povedal: „Na začiatku som sem chodil nasilu, pretože mi to prikázala mama. Teraz som začal vnímať, že sem chcem chodiť, lebo k týmto ľuďom a farnosti patrím.“

Všetci si musíme vo farnostiach pripomínať, že „pracovať pre Boha a druhých“ znamená v prvom rade byť s ním a zároveň byť s nimi, v ich blízkosti.

A mama má vždy silu odpovedať. Neustále reaguje na svoje dieťa, lebo jej materinská láska jej to inak ani nedovolí. Zamysleli ste sa však niekedy, prečo je to tak? Mne prišli na um slová z Knihy Genezis: „Nato Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“

V tých slovách som našiel odpoveď. Boh odkrýva svoju podobu v srdci a správaní matky. V materstve totiž nie je miesto pre vlastné ego. V materstve je miesto iba na lásku v rôznych podobách – v citoch, dotykoch, úsmeve, vo viere a nádeji.

Aj v momentoch, keď je materstvo ťažké. Je to preto, že nám umožňuje opäť odkryť obraz Krista – Božej lásky, spojenej s obetavosťou, trpezlivosťou a milosrdenstvom. Neviem, či ste si to vy, matky, niekedy takto uvedomili, ste však pozvané byť najjasnejším obrazom Boha.

Preto vás dostáva každé Božie dieťa. Pápež František povedal: „Žene je vlastné brať si život k srdcu. Žena ukazuje, že zmyslom žitia nie je neprestajne produkovať veci, ale brať si k srdcu tie, ktoré existujú.

Len ten, kto hľadí srdcom, dobre vidí, pretože dokáže vidieť dovnútra: vidieť osobu, nielen jej chyby; vidieť brata, nielen jeho slabosti; vidieť nádej v ťažkostiach; vidieť Boha vo všetkom.“

Ďakujem vám, mamy, za to, že nechávate vo svojich slovách, skutkoch a  postojoch odrážať obraz Boha. Ďakujeme vám, že ste prijali pozvanie byť mamami.

Niekedy prehliadneme moment, že sme zle vykročili, inokedy statočne uisťujeme seba i okolie, že toto je „skratka“ a „lepšia cesta“ k cieľu. Výsledok býva podobný ako v tom aute. Aj pri pohľade na svätého Pavla a jeho obrátenie sa o tom uisťujeme ešte viac. On, vzdelaný a nábožný muž. Horlivý Žid.

Túžiaci po pravde a po obrátení iných, po rokoch rozpoznáva, že to, čo žil, čomu uveril, z čoho bol nadšený, nie je pravda. Nedošiel však na to sám. Ani vlastným uvažovaním, ani čítaním či rozhovormi s inými. Jeho obrátenie bolo výlučne Božou milosťou.

To si musia uvedomiť obe strany, aj tí, čo potrebujú obrátenie, aj tí, ktorí sú už obrátení. Je to Boží zázrak, milosť. Nič iné! Neviem, v akej uličke sa aktuálne nachádzate. Viem len jedno: prosiť spolu s vami Boha, aby sme milosť obrátenia zažívali mnohí.

Aj my, ktorí sme v Cirkvi a hlásime sa k Ježišovi, aj tí, ktorí Ježiša, jeho Cirkev a jeho učeníkov prenasledujú a zosmiešňujú. Nikto si totiž bez obrátenia nezamiluje Pravdu, ktorou je Boh sám, a nikto bez Božej milosti nemôže ísť dobrou uličkou.

„Čo povieš na to, žeby sme si dali spolu postaviť nejaký bungalov? Aby sme sa na dôchodok mali kam ,stiahnuť‘.“ Otázka s vysvetľujúcou odpoveďou od spolužiaka kňaza ma prekvapila. Pôsobí v zahraničí, ale na dôchodok by sa rád vrátil domov na Slovensko.

A aj keď máme po štyridsaťpäťke, neraz sa naše debaty skončili práve pri otázke: A čo potom? Generácia starších kňazov zväčša žila i zomierala na svojich farách. Nevenovali sa otázke „kňazského dôchodku“.

Avšak dnes je čím ďalej, tým viac kňazov, ktorí po šesťdesiatpäťke sami alebo na základe zdravotného stavu, či z iných dôvodov odchádzajú z aktívnej pastoračnej služby – a nie všetkým sa podarí byť výpomocným duchovným. A tak vzniká relevantná otázka, kam sa utiahnuť.

Kúpiť si nejaký malý byt? Vrátiť sa do rodičovského domu? Môžem ale takto premýšľať a postarať sa o svoj dôchodcovský čas, keď jedna z evanjeliových výziev hovorí jasne: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21)? Môžem ako kňaz mať taký majetok? A ak áno, kto mi nastaví, aký majetok ešte spĺňa túto Ježišovu podmienku?

Koľko toho teda môžem mať?

Myslím, že táto otázka nezamestnáva iba niektorých diecéznych kňazov, ale všetkých tých, ktorí slovo Boha berú vážne. A neboja sa evanjelium vnášať do praxe tu a teraz. A tak je namieste otázka: Koľko toho teda môžem mať? Kde je tá pomyselná hranica vzťahu kresťan katolík, veriaci a hmotný majetok?

V prvom rade treba povedať, že Ježišova rada, ktorú dáva mladíkovi, prichádzajúcemu s otázkou, čo má robiť, aby získal podiel na večnom živote (porov. Lk 18, 18) – ísť, predať, rozdať a nasledovať ho, presahuje akúkoľvek spravodlivosť. A je uskutočnením väčšej spravodlivosti a ideálu.

A predsa sa nemôžeme tváriť, že sa nás to netýka. Že nám o až také „veľké“ ideály nejde. Lebo všetci túžime vstúpiť do Pánovej slávy. A to je ten najväčší ideál – vidieť Boha z tváre do tváre. A preto nesmieme ostať bez odpovede na Ježišovo pozvanie.

V mnohých kresťanských komunitách a spoločenstvách na Slovensku už dávno funguje pravidlo 80 : 10 : 10. Z 80 percent zarobených peňazí sa žije, 10 percent sa odkladá na budúcnosť a 10 percent sa dáva na dobročinné účely a charitu.

Aj keď pre mnohých sa to už stalo štandardom, pre iných už aj táto požiadavka je veľkým ideálom. Z rôznych dôvodov. Avšak jedným dychom treba hneď priznať, že sa neraz a mnohí podobáme mladíkovi z evanjelia.

Že aj túžime po Božích veciach, ale zarmucuje a vovádza nás do smútku naša naviazanosť na to naše – na náš osobný štandard, ktorý nám vyhovuje, o ktorý sme sa dlhé roky snažili a na ktorý sme si zvykli.

Teda na otázku, koľko toho môžem mať, aby som čo najlepšie korešpondoval s evanjeliom v praxi, neexistuje odpoveď, ktorú by sme mohli vyjadriť nejakým číslom.

Skôr tým meradlom by pre nás malo platiť Božie slovo a príkaz lásky: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 31) v spojení: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 2).

Ako by to mohlo vyzerať v praxi, vystihuje prístup istého veriaceho človeka, ktorý keď ide do reštaurácie častejšie ako jeden večer v týždni, tak takú istú sumu, akú minie v reštaurácii na večeru, venuje miestnej kuchyni pre bezdomovcov.

Zároveň treba dodať, že v momente, ako sa začneme pýtať, či ešte to, či ono, či toľko môžeme mať, dostávame sa na šikmú plochu, ktorá nás veľmi ľahko môže zviesť ku chamtivosti.

Jednoduchou pomôckou rozpoznania pravdy je dať si úprimnú a pravdivú odpoveď na otázky: Prečo po tom tak túžim? Prečo to musím mať? Je daná vec alebo suma pre mňa prostriedkom byť viac v službe lásky alebo sebalásky?

Prekážky spôsobené blahobytom

Prečo vlastne Ježiš kladie požiadavku úpravy nášho vzťahu a prístupu k majetku? Prečo nás pobáda predávať, rozdávať a žiť jednoduchšie? Kardinál Timothy Dolan uvádza v jednej zo svojich kníh päť dôvodov. Prvým je, že vlastnenie veľkého majetku nás drží ďalej od Boha.

Lebo je pravda, že pohodlie, luxus a hromadenie materiálnych vecí nám prinášajú pokušenie hľadať zdroj pravého šťastia v tom, čo máme, a nie v Bohu samotnom. Druhým dôvodom je skúsenosť, že tí, čo žijú jednoduchšie, majú bližšie k solidarite s chudobnými.

Tretím dôvodom je, že je to najlepšia a najsilnejšia pripomienka, že nič z toho, čo máme, získame, kúpime, dosiahneme, nás neuspokojí večne.

Štvrtým dôvodom na jednoduchší život je, že nás takýto spôsob vedie k väčšej dôvere v Boha. V jeho prozreteľnosť. Skôr a ľahšie uznáme, že sa nemôžeme spoliehať na svoje istoty, lebo nič, čo máme, nie je naše. A teda platí, čo čítame v Písme: „Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7).

Posledným, piatym dôvodom, zvlášť dôležitým pre kňazov, je to, že jednoduchým spôsobom života dávame ľahšie a jasnejšie dobrý príklad. Takýto život vedie k škole chudoby ducha a povzbudzuje k spravodlivosti. Zdá sa, že tieto kardinálove slová dávajú logiku.

Že naša autenticita hlásať životom Kristovo evanjelium potrebuje jednoduchosť. Že starosť o zhromažďovanie a následne spravovanie a starostlivosť o nazhromaždené nie vždy idú ruka v ruke so službou. Že nás to neraz obmedzuje a zaberá nám nemalý čas.

Zároveň pri tomto bode je vhodné spomenúť ešte jeden silný argument – a to je láska k prírode a stvorenému svetu. Inými slovami, pozrieť sa na ekologický dopad nášho rýchleho a zväčšujúceho sa zhromažďovania.

Nedajú sa pritom nespomenúť a prehliadnuť častejšie sa opakujúce apely pápeža Františka na dopad našej „žiadostivosti mať, mať veľa a mať rýchlo“ na našu zem. Aj tu sa totiž prejavuje vzťah k darcovi – Bohu. Aký máme totiž prístup k daru, taký máme vzťah k darcovi.

Aj tu platí a mal by byť viditeľný zákon lásky. Mohli by sme ho pokojne parafrázovať, miluj seba, ako miluješ dary tejto zeme. Dopraj si toľko pozornosti a starostlivosti, koľko dopraješ prírode. Vráťme sa ešte raz k Ježišovej výzve: Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma (porov. Mk 10, 27).

Keď sa Ježiš obracia na človeka týmito slovami, prechádza od všeobecných Božích očakávaní v zákone k niečomu osobnejšiemu: „Jedno ti ešte chýba“ (Mk 10, 20). Bohatstvo zrejme u tohto človeka podnecovalo konkrétny typ zlozvyku, ktorý sa stal preňho prekážkou prekročiť prah svojej vlastnej konformity.

Bohu totiž v konečnom dôsledku ide o stav nášho srdca. Aj čo sa týka nášho osobného vzťahu k majetku. Pretože sme jednoducho dostali dočasné vedenie nad materiálnymi vecami, ktoré je možné a správne použiť v jeho službe. Majetok by mal teda ostať prostriedkom.

Nie cieľom. Nieto zdrojom nášho šťastia. Lebo je niečo viac; niečo, čo trvá dlhšie ako pocity chvíľkového naplnenia. Ako to povedal Ježiš: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú!“ (Mt 6, 19).

Nasleduj ma

Nič z toho, čo bolo uvedené, sa však nedá pochopiť a prijať bez poslednej výzvy: „Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21). Toto je ten pravý dôvod, prečo by sme sa mali dať strhnúť k jednoduchšiemu spôsobu života a štedrosti. Pre nasledovanie Ježiša. Pre vzbudenie „žiadostivosti“ patriť a kráčať s Bohom.

Ak sme si totiž dobre všimli text, z ktorého vychádzame, v rozhovore Ježiša s človekom, ktorý túži po večnom živote, a kontrolnej otázke, ako je na tom s dodržiavaním prikázaní, Ježiš – zdá sa – zámerne vynechá to, ktoré hovorí: „Nebudeš túžiť.“

Bohatý človek možno dodržiaval všetky prikázania, avšak bol uväznený v žiadostivosti. Tá mu hatila dobrý úsudok. Nebol schopný rozlíšiť, čo je naozaj viac. Respektíve nebol súci si priznať, že to nie on vlastní bohatstvo, ale bohatstvo vlastní v skutočnosti jeho.

A práve bremeno nenaplnenej žiadostivosti ho priviedlo k tomu, že odchádzal od Ježiša smutný. Chce vlastniť všetko, ale nie je schopný nechať sa vlastniť a vložiť do Božích rúk.

Pred pár dňami pápež František pri návšteve Slovenska v Prešove povedal, že svedok evanjelia nenosí krížik iba na krku, ale ho nosí v srdci. A tento nenáročný obraz nás privádza k podstate nasledovania.

Ježiš nás pobáda slovami svätého Pavla: „Vezmite si Božiu výzbroj! Bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“ (Ef 6, 13 – 17).

Pohotovosť pre Božie veci

Všetko, čo máme na sebe, v sebe a pri sebe, nesmie brániť „pohotovosti“ pre Božie veci. Je to ako výstup do hôr. Aby sme „vystupovanie na štíty“ zvládli, potrebujeme si do pomyselného batoha zbaliť len to, čo nám nebude brániť pri nasledovaní, a len toľko, koľko unesieme.

Občas mám totiž pocit, že keď počujeme Ježiša hovoriť o peniazoch a majetku, sme neskutočne rýchli na reakciu. Buď vymenujeme, kto je bohatší ako my a mali by sa práve títo dať osloviť Ježišovými slovami; alebo bedákame, koľkí by sa mali nad nami zľutovať a „rozdať“ nám svoje dobrá, aby sme sa cítili šťastnejší a milovaní.

Oboje je nesprávne! Ak počujeme či čítame Božie slovo, nepočujeme ho náhodne. Vždy je napísaným listom Boha z lásky k nám. Preto nezabúdajme: „Pamätaj, že všetky tvoje peniaze sú Božie, nielen to, čo dávaš Pánovi.“

Jozef Kozák 28.09.2021

Prvou viditeľnou odpoveďou na pápežove slová bola nedeľná zbierka na misie na Kubu. Rýchla. Jasná. Chvíľková? Lebo dať jednorazovo nejaké euro „pre chudobných“, to asi nie je to pravé, čo by malo byť vidieť ako aplikovanie slov Svätého Otca. Boh cez pápeža Františka chce od nás zaiste viac.

Zmenu zmýšľania a konania. Prijatie a žitie pravej slobody. Len si pripomeňme pápežove slová pri stretnutí s biskupmi, kňazmi, so zasvätenými osobami a seminaristami v Katedrále sv. Martina v Bratislave v pondelok 13. septembra: „Mať všetko regulované je začiatkom kazuistickej morálky.

V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa.“ Zdá sa, že tu niekde by sme mali začať. Nanovo sa pozrieť, čo znamená byť slobodný a žiť slobodu.

Neklamme si. Mnohí a mnoho v Cirkvi na Slovensku, v našich farnostiach, pastoračných aktivitách, kresťanských médiách a formácii veriacich ostalo niekde na polceste. Inak povedané – prišraubované. Voláme po slobodnej a úprimnej viere, ale iba dovtedy, kým nie je potrebné zobrať zodpovednosť.

Kým sa nevymyká akýmsi zabehnutým schémam. Hneď ako je to iné, zneistíme a pochybujeme, negujeme a bojíme sa, že to nové zaváňa akýmisi cudzími prúdmi! Ale či Duch Svätý netvorí veci nové? A nechce to nové aj na Slovensku?