Pred pár týždňami si Pán povolal k sebe kňaza, biblistu Jozefa Leščinského. Považujem to za dar, že som mohol byť jedným z jeho študentov. Bol to muž sčítaný, provokujúci k rastu a zanietený.
V modrom svetríku, vždy s úsmevom vošiel do triedy, povedal pár príbehov, pri ktorých sme sa zasmiali, našli rýchlo poučenie a niekedy sme ani nestihli zareagovať, ako rýchlo z bežného života prešiel k textom Svätého písma a otváral nám srdcia a životy pre Božie slovo.
Rozprával s takou ľahkosťou a nadšením, že po jeho prednáškach sme ostávali neraz unesení. Pamätám sa, ako nám vždy predstavil nejakú knihu a my mladí bohoslovci sme pri svojich vychádzkach hľadali kníhkupectvá, kde by sme si ju mohli kúpiť.
Ako bazíroval na našej slovnej zásobe a vyjadrovaní. Ako mu záležalo, aby sme si zapisovali všetko, čo pri svojich prednáškach ponúkal. Chcel z nás vychovať mužov, ktorí poznajú Sväté písmo, hlásajú ho a žijú podľa neho.
Aby sme našli Slovo Boha pre nás a ponúkali ho ďalej. Keď ho mám teraz otvorené a čítam Ježišove slová pri jeho nanebovstúpení, vnímam ich upriamený na kresťanské médiá a kresťanov pracujúcich v médiách. Rezonujú mi v srdci i mysli štyri slová: choďte, hlásajte, evanjelium, všetkým.
Choďte
V posolstve Svätého Otca Františka k 55. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov čítame: „Aby sme mohli vyrozprávať pravdu o živote, ktorá sa stáva dejinami, je potrebné vyjsť z pohodlného predpokladu, že my ‚už to vieme‘, a dať sa do pohybu; ísť sa pozrieť, byť s ľuďmi, počúvať ich, zachytiť čaro reality, ktorá nás vždy po istej stránke prekvapí.“
Priznajme si, že sme spohodlneli. Akosi sa nám už nechce „zapotiť“. Zvykli sme si, že všetko, čo potrebujeme, príde k nám. Kedysi to bola veľká vec, keď prišlo diaľkové ovládanie k televízii. Dnes už z pohodlia svojho kresla nielen prepíname programy, ale aj nakupujeme, prednášame, obchodujeme, pracujeme, „varíme“ cez dobrú donášku.
Nepotrebujeme urobiť ani krok. Dostávame sa však do omylu, že v tomto virtuálnom svete a bezpečí domova „urobíme všetko“. Všetko pre seba a iných. A možno aj pre evanjelium. Nie je to tak. Boh je kreatívny. A daroval aj nám kreativitu. Boh stále robí veci nové a aj my sme pozvaní, aby sme neprestali pracovať.
Boh nás pozná a volá po mene a osobne. Ide nám v ústrety, je v pohybe. Aj nás stvoril pre veci nové a rast. Nedal nám ducha strachu, ale Ducha radosti a nádeje. Aj pri každej svätej omši sa nám to pripomína – iďte. Iďte v mene Božom. Choďte do toho, čo je Božia vôľa.
Ak som teda pozvaný byť kresťanom 21. storočia, som povolaný byť v pohybe. O to viac, že hľadíme dnes na nanebovstúpenie Ježiša. Nie tak dávno pápež František prostredníctvom Twitteru nám nechal odkaz:
„Skrze nanebovstúpenie Pána do nebeskej slávy sa zúčastňujeme na plnosti života s Bohom. Už teraz ho v srdci zanesme do ulíc sveta.“ Len sa zamyslime, ako sme neraz vďační tým, ktorí išli vo svojom čase do pohybu. Napríklad aj do budovania kresťanských médií – novín, rádia či televízie.
Kde by sme dnes boli, keby sa vtedy nikto nepohol? Otázka na zamyslenie: Čo prináša do života mne i iným môj pohyb? A vôbec, som ja v nejakom pohybe?
Kresťanom pracujúcim v médiách pápež František hovorí: „Zvedavosť, otvorenosť, nadšenie. Aj žurnalizmus, ako rozprávanie o realite, si vyžaduje schopnosť ísť tam, kam nikto nejde, vôľu pohnúť sa a túžbu vidieť.“ Je nejaká diecéza, farnosť, téma, ktorú obchádzam? Kedy tam zájdem?
Hlásajte
„Komunikovať znamená spoločne sa o niečo deliť a to predpokladá počúvanie, prijatie. Počúvať je oveľa viac ako len počuť, teda zachytiť sluchom. Počúvanie nám umožňuje prijať správny postoj, vyjsť zo spokojného stavu divákov, užívateľov, konzumentov.
Počúvať znamená byť súčasne schopný mať účasť na otázkach i pochybnostiach toho druhého, ísť po jeho boku, oslobodiť sa od akejkoľvek domýšľavosti o vlastnej všemocnosti a pokorne dať svoje schopnosti a dary do služby spoločnému dobru“ (Posolstvo Svätého Otca Františka k 50. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov).
Sme toho svedkami pár mesiacov. Mnohí to zažívame a máme rovnakú skúsenosť, že nám akosi chýbajú témy. A čo budem hovoriť. Veď nemám nič nové, nič sa od minula nezmenilo. Tým, že sme sa „zastavili“, chýbajú nové impulzy.
Koľkokrát sa nám mnohým stalo, že kdekoľvek sme začali tému, vždy sme akosi skončili pri korone. A tak snažiaci sa o nové myšlienky, len tie staré sa opäť ozvali, či dokonca ešte viac posilnili. Hlásanie však vychádza z počúvania.
Pre nás kresťanov je to najmä počúvanie Božieho hlasu, ktorý – musíme neraz priznať – prestali sme počúvať. Stratili sme citlivosť naň. Čo môžeme povedať nové a živé, keď nepočujeme živé slovo? Dovolím si pridať myšlienku, že kresťanské médiá by stratili svoju identitu, ak by slová, ktoré ponúkajú, vychádzali iba zo sedenia pred laptopom a v kaviarni.
Samozrejme, aj tam sa dá počuť veľa. Ale nielen o tom máme hovoriť. Veď ako to inde povedal pápež František: „Skôr než sa Ježiš od svojich priateľov odlúčil, pripomenul im udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania, keď im povedal: ‚Vy ste toho svedkami.‘“
Dôležité je dodať, že tými svedkami dnes máme byť my. Otázky na zamyslenie: O čom najčastejšie a najzanietenejšie rozprávam? A koho alebo čo najradšej a pozorne počúvam?
Kresťanom pracujúcim v médiách Svätý Otec František pripomína: „Logos – Slovo sa stalo tvárou, neviditeľný Boh sa dal vidieť, počuť, dotýkať.“ Koho tvár približuje a akú tvár v inom zanecháva mnou napísané, podané slovo?
Evanjelium
Už aj naši starodávni otcovia vo viere hovorili o ľudskej mysli ako o mlynskom kameni, ktorý poháňa voda a nemožno ho zastaviť. Avšak ten, kto je za mlyn zodpovedný, má možnosť rozhodnúť, či bude mlieť zrno alebo kúkoľ.
Ľudská myseľ je stále aktívna a nemôže prestať „mlieť“ všetko, čo prijíma, ale je na nás, aký materiál jej poskytneme (porov. Ján Kassián, Epistle to Leontius). Ponúknuť evanjelium – radostnú zvesť, ponúknuť nádej, to je naším prvoradým poslaním. Ak by sme chceli dať niečo iné, už by to nebolo Ježišovo, už by to nebolo autentické.
Bažiaci po „sledovanosti a počúvanosti“ môžeme ľahko skĺznuť do jazyka sveta. Do začarovaného kruhu obáv a špirály strachu, ako to nazval pápež František. A vyzval nás na premenu: Chcel by som, aby sa všetci usilovali prekonať pocity zlej nálady a rezignácie, ktoré nás často prepadajú a vrhajú do apatie, vyvolávajúc strach alebo dojem, že zlu nemožno zabrániť.
Ak chceme vidieť budúcnosť, potom potrebujeme ponúknuť sebe aj iným myšlienky radosti a nádeje. Myšlienky, ktoré prekročia prach tohto života a prinesú niečo viac. Niečo, čo presahuje tento svet.
To svedectvo musíme vydávať každý deň: Kristus je s nami, Ježiš vystúpil do neba, je s nami, Kristus žije! (porov. Posolstvo Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov).
Otázka na zamyslenie: Som tým, ktorý neustále analyzuje, bedáka, alebo tým, ktorý ponúka riešenia a nádej? Sú moje slová a myšlienky vracaním sa do minulosti alebo tam nájdem aj ideu večnosti?
Kresťanom pracujúcim v médiách František hovorí: „Slovo je len vtedy účinné, ak ho ,vidíme‘, ak nás vtiahne do skúsenosti, do dialógu.“ Aký dialóg chcem vytvoriť? Nie je moja tvorba monológom, nieto klamstvom?
Všetkým
Všimli ste si, aká veľká zmena sa za pár rokov s nami stala? Kedysi sme všetko skrývali – recepty, tréningy, prednášky, len aby nikto nemal také ako my. Dnes? Stal sa opak. Všetko je pre všetkých. Zdieľame fotky, videá a, samozrejme, aj my sa neraz inšpirujeme inými. Mohli by sme konštatovať: Výborne, konečne sme sa otvorili svetu.
Konečne sme vyšli zo seba k iným. Dalo by sa s tou radosťou a spokojnosťou aj súhlasiť, keby neraz za tým nebol egoizmus a pýcha. Chuť vyniknúť, viac pozdvihnúť seba. Skôr urobiť sa známym ako urobiť sa blízkym. Zvlášť to badáme na internete.
Preto je potrebné pripomenúť si slová: „Ak cirkevné spoločenstvo pomocou internetu koordinuje svoje aktivity a následne spoločne slávi Eucharistiu, potom je sieť zdrojom spoločenstva.
Ak nás internet približuje k udalostiam a skúsenostiam krásy alebo utrpenia, ktoré sú fyzicky vzdialené, ak nám pomáha spoločne sa modliť a spoločne hľadať dobro v znovuobjavení toho, čo nás spája, potom je internet zdrojom spoločenstva“ (Posolstvo Svätého Otca Františka na 53. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov).
Bolo by však povrchné uspokojiť sa s tým, kto koľko má vzhliadnutí a dobrých komentárov. Všetkým nám je potrebné ísť na začiatok tohto článku. To slovo choďte je dôležité. Ono neznamená len ísť k niekomu, ale ešte viac, ísť s niekým a s niečím.
Máme byť mužmi a ženami Nanebovstúpenia, čiže ako to hovorí pápež František, hľadačmi Krista na cestách našej doby, ktorí prinášajú jeho slovo spásy až na kraj zeme. Otázka na zamyslenie: Ku komu ma priblížil čas na sociálnych sieťach, pred médiami?
Kresťanom pracujúcim v médiách sv. Augustín ponúka tieto slová: „V našich rukách sú knihy, v našich očiach sú fakty.“ Ponúkam fakty alebo niekým upravené informácie, ba účelovo zavádzam?
Jozef Leščinský miloval život. Okrem iného miloval knihy i kávu. Neraz som ho videl sedieť s niekým na terase v družnom rozhovore. Zapálene rozprával a nadchýnal nielen tých, ktorí chodievali do košickej katedrály vypočuť si jeho 45-minútové kázne, ale aj tých, ktorí sedeli s ním a viedli dialóg na rôzne témy.
Vedel počúvať a ešte krajšie a ľúbivo rozprávať. Pamätám sa na jedno také naše stretnutie. Sedel pri káve, potiahol si z cigary, vydýchol kúdol dymu a povedal mi: „Spusť!“ A potom pozorne počúval, plný záujmu a chute, aj mňa mladého študenta týmto stretnutím chcel posunúť vyššie.
To robí každý dobrý učiteľ. Má radosť, keď jeho študenti idú vyššie. Keď vidí, že jeho učenie má pokračovateľov. Učiteľ Kristus má tú istú túžbu. Vidieť nás ísť vyššie. K väčším métam. Až k nebu a jemu samému.
