Bol som študentom gymnázia, keď som istý čas veľmi „nemusel“ jedného človeka. Bolo pre mňa ťažké stretnúť ho a navyše milovať podľa Božích prikázaní. Nosil som to ako ťarchu svojho duchovného rastu, a preto som to v pokore a dôvere vyznal aj pri svätej spovedi.
Nepamätám si presne, čo mi všetko kňaz pri poučení povedal. Pamätám si však na pokánie, ktoré som vtedy dostal: Týždeň sa budeš modliť za tú osobu, aby ju Boh chránil a požehnal, aby jej doprial svoje dary a milosti. Po týchto slovách mi v ušiach aj po vyše 25 rokoch znie otázka kňaza po určení zadosťučinenia: Prijímaš také pokánie?…