Rozhodol by si sa rovnako?

Keď som počul o tomto rozhovore, v duchu som sa zamyslel. O pár dní si budem so svojimi spolužiakmi pripomínať 20 rokov kňazstva. Možno je tu opäť ten moment, keď je potrebné zastaviť sa. A pýtať sa: „Tu a takého ma chcel mať Boh?“

Vedomý si, koľkokrát sme sa stretli so svojou slabosťou, koľkokrát sme sa ako hriešnici vzdialili od neho, koľkokrát nás musel hľadať, dostávam sa iba k jednému. Ak by nebolo Boha, ktorý nás ku kňazstvu povolal, nestáli by sme dnes pred ním. Bez Božej vôle sa to nedá. A rokmi žasnem, čím ďalej, tým viac, že tá jeho vôľa ráta aj so mnou.

Ešte viac si to uvedomujem, keď sa pozerám na fotografiu z vysviacky. Dvaja Martinovia, naši spolusvätenci, už nie sú vyše 10 rokov medzi nami. Jeden zahynul pri autonehode a druhý podľahol ťažkej chorobe. Neraz mi prídu na um otázky: „Prečo práve oni dvaja? Prečo nie ja? Neboli by oni lepšími kňazmi?“

Myslím však, že nie je mojou úlohou nájsť na to odpoveď. Že aj toto je tajomstvo – ako každé jedno kňazské povolanie. V jednom rozhovore s kartuziánskym priorom zaznelo: „Usilujeme sa nasledovať Brunove stopy, jeho ochotu zriekať sa, všetko opustiť a začať odznova.“

Toto je to, k čomu je povolaný aj každý diecézny kňaz. Lebo pýcha a duch súperenia sa aj nám neustále miešajú do života. A vytrvalé zápasenie s týmito pokušeniami neznamená nič iné ako obnovovanie si svojho áno na Božie volanie.