Živé spoločenstvo Božieho ľudu

„Aký máte plán s našou farnosťou, čo by ste tu chceli urobiť?“ opýtali sa pri prvom stretnutí farníci nového farára.

Ten sa nachvíľu zamyslel a povedal: „V prvom rade plniť Božiu vôľu. Takže to nie je o tom, čo by som chcel ja. Poslal ma k vám biskup. To biskup má pri menovaní za farára povedať kňazovi, s akou víziou ho do farnosti posiela. Ale ak sa pýtate, čo zatiaľ pri modlitbe dozrelo vo mne, je to túžba mať tu nielen farnosť, ale spoločenstvo.“

Na čo oni zborovo zareagovali: „Ak sa vám toto podarí, tak vám osobne zagratulujeme.“

SPOLOČENSTVO V PRAXI

V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: „Farnosť je spoločenstvo veriacich natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi. Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie nedeľnej Eucharistie“ (KKC 2179).

V definícii farnosti máme pojem spoločenstvo, ale aj načrtnutú cestu k nemu – slávenie nedeľnej Eucharistie, starostlivosť a vedenie pod autoritou biskupa. Čo to znamená v praxi? Život vo farnosti vnímame v troch rovinách. V živote kňazov, v živote laikov a aj v ich spoločnom živote a spolupráci.

Z Dokumentov diecéznej synody Košickej arcidiecézy sa dozvieme: „Vytváranie opravdivého farského spoločenstva si zo strany kňaza vyžaduje každodenné úsilie o pokoj a jednotu, spravodlivosť, lásku, pozitívny prístup k veriacim a citlivé poznávanie a riešenie ich problémov a potrieb. Kňaz trpezlivo buduje živý vzťah medzi vlastnou farnosťou, partikulárnou cirkvou a univerzálnou Cirkvou.“

UKÁZAŤ SA

Kňaz vo farnosti je teda muž v prvej línii. A ako to vystihol kardinál Timothy Dolan v knihe Kňazi pre tretie tisícročie: „Polovica úspechu je ukázať sa.“ To znamená, že musí vyjsť z komfortnej zóny kostola a fary a vstúpiť do prostredia, v ktorom žijú a hýbu sa jeho veriaci.

Alebo ako to neraz vraví pápež František: „Musí vyjsť na perifériu.“ No pri vychádzaní nemôže a nemá byť sám. „Veriaci laici sú vyzvaní na účinnejšiu a tesnejšiu spoluprácu s duchovnými pastiermi v službe farskému spoločenstvu na jeho raste a životnosti.

Preto nemôžu zostať iba pasívnym objektom pastoračnej starostlivosti, ale majú sa angažovať predovšetkým vo svojom farskom spoločenstve a podieľať sa na zodpovednosti za jeho život v jednote so svojimi kňazmi“ (Dokumenty diecéznej synody Košickej arcidiecézy).

Aktívna účasť laických veriacich sa netýka iba bohoslužby, „ale celkového života farnosti, ktorá veriacim ponúka príležitosť mať podiel na vykonávaní učiteľského, kňazského a pastierskeho poslania. Od farára si to vyžaduje prejsť od pastorácie veriacich k pastorácii s veriacimi“ (Juraj Kamas, Administratíva farnosti).

ÚSKALIA

Po krásnych a výstižných slovách o farnosti a úlohe farára i laikov sa ešte pozrime na úskalia, ktoré budovanie spoločenstva spomaľujú alebo mu bránia. Je ich viac, niektoré sa však aktuálne spomínajú častejšie vďaka synodálnej ceste. Prvým úskalím je klerikalizmus.

Pápež František v jednom zo svojich príhovorov povedal: „Cirkev nie je hore nad svetom – toto je klerikalizmus –, Cirkev je vnútri vo svete, aby ho prekvasila ako kvas v ceste.“ Klerikalizmus sa v našom „farskom“ chápaní vníma ako postoj kňaza, ktorý si myslí, že má odpovede na všetky otázky a patent na úspech.

Škoda, že sme neraz my kňazi tomuto klamstvu uverili. No vychádza to aj z toho, že v mnohých farnostiach máme ešte stále príliš veľa pasívnych laikov, neochotných prebrať istú zodpovednosť. Niektorí by aj vedeli a mohli vstúpiť do činnosti farnosti, ale čakajú, že ich farár osobne osloví.

Akoby kňaz mal ten dar, že vidí niekomu na čele napísané, kto je, čo vie a o čo by sa mohol podeliť. Zvlášť v mestských farnostiach je to skoro nemožné. Preto je potrebné prijať, že sme na ceste učenia sa spolupráce. My kňazi sme pozvaní učiť sa pokore a laici majú pozvanie na aktivitu a zodpovednosť.

ĎALŠIE PREKÁŽKY

Úskalím je aj známa výčitka: „On už má svojich ľudí.“ S takýmto názorom sa vo farnosti aj po jedenástich rokoch stretávam i ja. Samozrejme, sčasti môžem súhlasiť, lebo po istom čase mám v mobile uložené „stále čísla“.

Ale opäť je potrebné priznať, že sme si zvykli a aj v srdci prijali, že tú či onú službu má na starosti konkrétna rodina či skupina. A nás sa to netýka. Škoda. Talenty a dary máme pre spoločné dobro. Musím ešte spomenúť aj neochotu angažovaných laikov odovzdať službu iným – mladším.

Koľkokrát počuť vetu: „Ja ešte s vami, pán farár, poslúžim a potom, keď odídete vy, odídem aj ja.“ Dobré je inšpirovať sa v istom veku, vnímajúc svoje sily a zdravotný stav, príkladom Benedikta XVI. a stiahnuť sa do ústrania v službe modlitby.

Príklad prenechania služby môže byť školou pokory a dôvery v stálu Božiu starostlivosť o svoj „farský ľud“. Tretím úskalím je známe: „Vždy to tak bolo“, alebo „Nikdy to tak nebolo“.

Práve postoj „zamrznutia“ je prekážkou pre Ducha Svätého, ktorý tvorí nové veci. Pamätám si slová starého farára, ktorý nám mladým bohoslovcom povedal: „Chlapci, už keď je vám dobre, už to nie je dobré.“

Jeho životný príbeh ho priviedol k múdrosti, že aj nám kňazom sa môže stať, že spohodlnieme, že sa po prvotnom zápale vo farnosti staneme pasívnymi. Potom už naša služba neprináša požehnanie, ba niekedy opak.

HOSPODÁRENIE

Nedá mi, aby som pri téme farnosť ako živé spoločenstvo nespomenul ešte jeden fakt. Farské spoločenstvo by malo mať aj aktívnu zodpovednosť za správu majetku a financie vo farnosti.

„Hospodárenie vo farnosti – farský kostol, filiálne kostoly a farská budova – má byť usmerňované princípom jednoty, vzájomnej zodpovednosti, spravodlivého podieľania sa na spoločných veciach. Výška finančného príspevku, ktorú poskytuje filiálka na spoločné výdaje celej farnosti, má byť primeraná počtu veriacich a príjmom filiálnej obce“ (Dokumenty diecéznej synody Košickej arcidiecézy).

I keď sa o tom nehovorí nahlas, posledné dva roky priniesli ekonomickú stratu aj pre naše farnosti. Nemožnosť normálne slúžiť a žiť vo farskom spoločenstve znamenala pre nejedného farára a ekonomické rady starosti. Čakať od štátu, že bude kompenzovať straty aj farnostiam a diecézam, by bola utópia.

To, čo nás tento čas naučil, je potreba hovoriť o príspevkoch vo forme trvalých príkazov na účet farnosti. Takto by sa zabezpečil beh farnosti nielen v čase „zatvorených kostolov“, ale napomohol by farárovi a farskej (ekonomickej) rade lepšie pripraviť ročný rozpočet a správu majetku a financií.

OSOBNÉ SVEDECTVO

Vo farnosti svätých košických mučeníkov v Humennom som už jedenásty rok. Môžem len nahlas poďakovať Pánu Bohu, kňazom a laikom predo mnou, že svojou činnosťou a životom vybudovali nielen krásny kostol a farskú budovu, ale aj živé farské spoločenstvo. Čoho by som sa teda dnes vo farnosti nevzdal?

Nedeľnej svätej omše, katechézy v škole, spoločných výletov a akcií s farníkmi. Toto vchádzanie do Božej blízkosti a vychádzanie k sebe navzájom je, verím, cesta k tomu, aby farnosť nebola len „právnická osoba“ a úrad, lež živé spoločenstvo Ježišovho ľudu.

Spomínam si na výrok jedného z birmovancov, ktorý po duchovnej obnove pred birmovkou povedal: „Na začiatku som sem chodil nasilu, pretože mi to prikázala mama. Teraz som začal vnímať, že sem chcem chodiť, lebo k týmto ľuďom a farnosti patrím.“

Všetci si musíme vo farnostiach pripomínať, že „pracovať pre Boha a druhých“ znamená v prvom rade byť s ním a zároveň byť s nimi, v ich blízkosti.