Nech sa vám srdce nestrachuje

Sedel som vedľa a započul jej povzdych a bol som veľmi zvedavý, ako zareaguje na bolesť mladej dievčiny. On sa na ňu pozrel s láskou otca.

A s pokojom a tichým, no rozhodným hlasom povedal: „Nikola, pokús sa neriešiť veci, ktoré zmeniť nemôžeš. Sústreď sa na to, čo zmeniť máš a dokážeš. Pokoj nie je niečo, čo prichádza zvonku, pokoj je dar, ktorý vychádza zvnútra.“

Myslím, že mnohým z nás, čo sme tam sedeli, padli jeho slová dobre. Veď azda všetci sme nervózni, vzrušení či máme strach z toho, čo posledné roky a dni zažívame. Deje sa niečo silné a nám ľuďom narúša to, čo nazývame pokojom.

BOH POKOJA

V Jánovom evanjeliu čítame Ježišove slová: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14, 27). Ako však k tomu daru prísť, prijať ho a žiť? Prvým krokom a pravdou je, že náš Boh je Bohom pokoja.

U proroka Izaiáša čítame: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Lebo chlapček sa nám narodil, Knieža pokoja“ (Iz 9, 1. 5).

A v momente, keď sa jeho slová napĺňajú, Betlehemom znejú slová anjelov a nebeských zástupov: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14).

Keď sa pozeráme na život Ježiša, neustále nám pripomína, že prišiel, aby plnil vôľu Otca. A keď počúvame jeho slová, vnímame Boha Otca ako toho, ktorý pracuje a svoje slovo aj uskutočňuje.

Keď sa Ježiš po svojom vzkriesení stretáva s apoštolmi, neustále sa im prihovára slovami: „Pokoj vám.“ Nie je to len obyčajný pozdrav. Je to dar napĺňajúci jeho vyľakaných apoštolov, ktorých to, čo prežili za posledné dni, priviedlo k sklamaniu a smútku.

POKOJ SRDCA

No jediné stretnutie s Kniežaťom pokoja mení ich vnútro a napriek vonkajším nebezpečenstvám ich napĺňa pokoj a radosť. Boh je taký. Je to úžasné, že Boží pokoj existuje aj uprostred chaosu a skúšky. Nie je podmienený nejakým prostredím. Boh je pokoj. Jeho blízkosť prináša pokoj.

Svätý František Saleský to vyjadril veľmi výstižnými slovami: „Boh je Bohom pokoja. Pretože láska prebýva len tam, kde vládne pokoj. Dbajte vždy, aby ste si dobre zachovali svätý pokoj a mier srdca, ktoré vám tak často odporúčam.

Všetky myšlienky, ktoré v nás vyvolávajú duševný nepokoj a zmätok, nijako nemôžu byť od Boha, ktorý je Kniežaťom pokoja. Sú to pokušenia nepriateľa, preto ich treba zahnať a nevšímať si ich. Treba vždy a všade žiť pokojne. Ak nás stihne súženie, či už vnútorné, alebo vonkajšie, treba ho znášať pokojne.“

Koľkí by sme mohli teraz svedčiť, aké to bolo, keď sme zvlášť po sviatosti zmierenia pocítili závan pokoja? Boh, ktorému sme cez kňaza odovzdali svoje hriechy, pristúpil k nám a naplnil nás pokojom a láskou. Kedy sa teda vyberiem najbližšie na svätú spoveď?

POKOJ S INÝMI

Druhým krokom do daru pokoja je vstúpiť na cestu pokoja s blížnymi. Svätý Pavol v Liste Rimanom píše: „Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi“ (Rim 12, 18).

A neskôr dodáva: „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. Preto sa usilujme o to, čo slúži pre pokoj a na vzájomné budovanie“ (Rim 14, 17. 19).

Je pravda, že byť v pokoji s ostatnými nie je automatické a ani bez námahy. Prekonávanie rozdielov a nedorozumení si veľakrát vyžaduje veľmi veľa času a energie.

Stojí to veľmi veľa síl pokorne požiadať o odpustenie, priblížiť sa k tomu, koho sme si ešte pred pár dňami nosili vo svojom srdci a jazyku ako nepriateľa.

Vykoreniť horkosť a byť láskaví k tým, ktorí nám ublížili, je naozaj ťažký vnútorný boj. Avšak Knieža pokoja nám ustavične dáva svoj pokoj ako dar a pozvanie do každej situácie a do každého vzťahu.

A keď sa pýtame, ako žiť a dar si udržať, môžeme sa inšpirovať slovami Henriho J. M. Nouwena, ktorý v knihe Naslouchal jsem tichu píše: „Pri svojom pobyte v opátstve som videl a zažil, koľko ľudí z takých rozdielnych pomerov a s takými odlišnými povahami môže pokojne žiť spolu.

Dôvodom nie je, že ich to ťahá k sebe navzájom, ale že ich spoločne ťahá k Bohu, ich Pánovi a Otcovi.“ Koľkí v tejto chvíli pociťujeme potrebu vstať a pristúpiť bližšie k nejakému človeku a nájsť k sebe cestu?

Lebo vnímame, že sme sa vzdialili a tento fakt nás ubíja a oberá o radosť a pokoj. S kým si to potrebujem vyrozprávať? Podať ruku? Objať sa vo vzájomnom odpustení?

POKOJ V SEBE

Tretím krokom do tajomstva a daru pokoja a naplnenia Ježišových slov o zanechaní pokoja pre nás je hľadať pokoj v sebe samom.

V Liste Filipanom čítame: „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi“ (Flp 4, 6).

Vieme veľmi dobre, že je to práve strach, ktorý nás neustále oberá o dar pokoja. Spôsobuje, že strácame spánok, chuť do jedla a oberá nás o pocit radosti a nádeje. Výsledkom nie sú len rôzne choroby – žalúdočné vredy, bolesti hlavy a srdcové problémy.

Strach nás privádza k nepochopiteľným reakciám. A ešte k tomu treba pridať fakt, že sa stávame slepými. Nevidiacimi nič, iba svoje nešťastie, ťažkú situáciu, zlé vzťahy. A potom, ktokoľvek sa nám prihovára, naše srdce plné strachu a bolesti nie je schopné ani počuť, nieto ešte prijať pozvanie k pokoju.

VĎAČNOSŤ, POKORA, NÁDEJ

Zamýšľajúc sa nad týmto faktom, došiel som k poznaniu, že sme, žiaľ, zabudli na tieto tri skutočnosti, ktoré nám bránia spolu alebo jednotlivo žiť v pokoji so sebou samými. Po prvé, zabudli sme na vďačnosť.

Neustále bedákame, porovnávame sa s inými a stále sa nám zdá, že máme málo. Málo všetkého – od zdravia, matérie až po duchovné dary.

Táto nespokojnosť nás privádza k tomu, že odmietame Boha svojimi výčitkami, že nám nedal viac, že nám nedáva podľa našich požiadaviek, a tak rýchlo hľadáme pokoj v niekom či niečom inom. Po druhé, chýba nám pokora.

Boh a ostatní nenapĺňajú naše potreby, sme nešťastní a v strese – veď my sami sme dobrí a zaslúžime si omnoho viac. Zidealizovali sme si seba i svoje sny a sme nešťastní, ak všetko nejde podľa našich predstáv.

A po tretie, stratili sme nádej. Zahľadení do svojho „obyčajného života“ sme sa dali oklamať, že to obyčajné je nanič a zbytočné. Potom sme prišli k záveru, že náš život, my sami sme nezmyselní. Že neexistuje nič, čo by nás zodvihlo a naplnilo. Lebo všetko okolo a v nás je krehké, slabé, nestále. Jednoducho čierne.

BOŽIA POZORNOSŤ

Pred pár dňami mi jeden mladý muž hovoril o tom, čo prežíva, a dotkol sa aj témy občasného nepokoja v manželskom spolužití: „Viete, ja som minule svojej manželke, ktorú milujem, na jej stopiatu výčitku povedal, že aj keby som jej priniesol modré z neba, nebola by spokojná.

Lebo tá modrá by nebola taká modrá, ako si ona predstavuje.“ Obaja sme sa zasmiali, ale myslím, že jeho reakcia vystihuje pravdu o mnohých z nás. Čokoľvek sa deje, aj to pekné a dobré, akoby nám nestačilo. Sme schopní vnímať silnejšie „zlo“, čo sa nám deje, a potom, samozrejme, snívame o pokoji.

No zostáva iba snom. Koľkí pri týchto slovách sme usvedčení z vnútorného nepokoja? Koľkí vnímame, že naša nevďačnosť, pýcha, beznádej nielenže zobrali pokoj nášmu srdcu, ale aj srdciam našich blížnych? Evanjelista Ján píše: „Pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32).

Aj pravda o nás samých. Pokoj vychádza z dôvery. Z dôvery, že Ježišove slová „pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ nie sú frázou, ale faktom. Božou pozornosťou, ktorá chce len jedno, aby náš pokoj prinášal radosť.

Áno. Dar pokoja ide ruka v ruke s radosťou. Ako to povedal pápež František: „Radosť nie je žiť výbuchmi smiechu. Nie, to nie je ono. Radostný neznamená byť zábavný.

To nie je ono. Je to iná vec. Kresťanská radosť je pokoj. Pokoj, ktorý je v koreňoch, pokoj srdca, pokoj, ktorý nám môže dať jedine Boh. Toto je kresťanská radosť. Nie je ľahké si zachovať túto radosť.“